Srpen 2017

Poviedka xxx

28. srpna 2017 v 18:06 | Terezka |  Príbehy

Psychedelická, mierne lyrická a Borisom Vianom podnietená "poviedka" jednej prebdenej noci, keď mi bolo strašne smutno a chýbalo mi objatie. To som nakoniec dostala, aj keď nie od J, ale od jedného pekného, dobrého a inteligentného muža. Zvláštne, čo všetko nám osud občas zaveje do cesty...

Kvapky dažďa začali jemne bubnovať na okenné tabule, kým som ležala v rozhádzanej posteli. Pozerala som na temný plafón a, prekvapujúco, nepremýšľala. Už nebolo o čom. Celé moje vnútro napĺňala prázdnota zhmotnená do ťaživej zamatovej guče v mojej hrudi. Bola som sama v dome na útese, ktorý som si dávno postavila v snoch. Chcela som niečo robiť, ale nič mi neprichádzalo pod ruku. Smútok ma otupil, stratila som schopnosť tvoriť, premieňať svet okolo mňa, žiť svoj život. Uškrnula som sa, utrpenie by umelcovi predsa malo prinášať inšpiráciu. Začínali ma bolieť členky, tak som sa pozviechala a po špičkách preplávala ku gramofónu. Nasadila som Chopina a prstami som prechádzala po všetkých tmou zaliatych zbytočnostiach na polici. Zrazu som pod bruškami prstov pocítila staré drevo, hranatú krabičku. Vzala som ju do rúk a pod svetlom lampy na stole, vďaka ktorej som mimochodom zrazu mala na stenách plno tieňových monštier, ktoré som nemala vôbec rada, otvorila zámok. Na vrchu bol položený list. List od J. Bol celý dokrčený a špinavý, lebo kedysi som ho všade nosila a ukazovala. Váhala som, či ho otvoriť. Čítať ho by bolo ekvivalentom sebapoškodzovania... Môj život začal objavovať stratené farby, úsmevy...naozaj ako ten Netvor, ktorého sa dotkla Láska. Tušíte správne, pravdepodobne som masochistka.

J ma zničil. Môj svet stratil všetky farby, teda až na čiernu, bielu a červenú, lebo to je farba krvi a pekla. Dokázala som sa usmievať, aspoň trochu, kým som vídala jeho tvár. Ale príliš ma bolel, trhal mi srdce, šliapal mi po ňom a ja som sa snažila vstávať zo zeme každý raz, čo ma na ňu zrazil. Nakoniec som ostala na zemi, vyrezala som si z tela vnútornosti, všetko som mu to hodila k nohám a odplazila sa na druhú stranu sveta. Predpoklad, že už nebudem cítiť nič, nebol správny, nakoniec aj prázdnota môže bolieť. Videla som ho nielen v listoch. V mori so mnou plávala jeho duša a motala sa mi okolo nôh ako úhor, v lese mi cestou do kopca podhadzoval pod nohy kamene a nenechal ma nikdy vydýchnuť. Vidíš, J, aj keď tu sedím po stovkách rokov a nazdával by si sa, že už budem v poriadku, stále ma mátaš ako za tých osamelých nocí mojej mladosti. Ešte stále po mne túžiš, to mi je jasné, víly predsa nestarnú a nechradnú. Škoda, že nie si slobodný. Tisíckrát som Ti povedala, že tie Tvoje železné okovy sa dajú odpíliť, veď pílku na železo mám v kôlni. Ale Ty nie, Tebe je v nich príjemne, ochraňujú Ťa, železná reťaz okolo krku Ti dáva priestor postačujúci na pokojný psí život.

Toľká irónia, pod listom bolo položené vtáčie pierko, ktoré mi dal. Asi som nebola jediné vtáča, ktorému pristrihol krídelká. A tu sa na mňa zrazu z fotky usmieval J. Až príliš živo. Teraz je už určite starý, krehký a bezbranný. Chcela by som objatie, aspoň jedno. Bezcitné vzduchoprázdno už nie je tým, čím bývalo. Obliekla som si dlhý župan a vyšla na terasu. Dážď padal čoraz hustejšie. Bosou nohou som vykročila na trávu. Tak strašne som chcela cítiť! Po tvári mi stekali dlhé kvapky dažďa, čo bolo efektné, lebo plakať som už dlho nevedela. Na kraji útesu som pod rukami pocítila klzkú vlhkosť kameňov a na kraji uvidela Nič. Len k ušiam mi doliehali vlny bijúce sa o skaly. Pravou nohou som do Ničoty vstúpila. Možno ma tam niekde čakáš. Čakáš, kým skočím, Ty ma zachytíš a budem cítiť Tvoju vôňu a teplo. Skočím...

Otvorila som oči a zadívala sa dolu. Bosá som stála na zablatenej ulici pred zelenou bránou. Zelenou bránou, ktorá skrývala dom patriaci J. Okolo ktorej som toľkokrát bezradne prechádzala a tušila ho na jej druhej strane. Stlačila som kovovú kľučku a ocitla sa na tichom zablatenom dvore. V jednom okne domu sa svietilo. Uvidela som ho, plného špiny všetkých rokov na tomto svete, ale stále tak krásneho, stále s iskrou zlata v hrudi. Stále v okovách. S psím pohľadom, tak spokojného na reťazi priviazanej o krb. Po sekunde som chytila dych, vrhla sa k dverám a začala lomcovať kľučkou. Bolo zamknuté, kričala som, nech mi otvorí, že som to ja, že ho potrebujem, ale on ma nepočul. Cez svoju zaslepenosť ma nechcel počuť, lebo láska môže lámať okovy a strach zo slobody býva veľký. Oprela som sa o dvere a zviezla sa na zem. Po stovkách rokov som plakala, v blate a daždi, zime, sama, tak blízko a predsa tak ďaleko. Doplazila som sa k zelenej bráne. Bol to len sen! Sen! Nič nie je, ja nie som, on nie je, láska nie je, všetko je len ilúzia. Prosila som, nech je to pravda.Brána sa otvorila a za ňou sa objavila pláž pod útesom. Obzrela som sa a poslala mu do srdca posledný kúsok môjho tepla. Na kraji pláže bolo pripravené miesto pre mňa. Schúlila som sa do klbka, vydýchla a stala sa skalou.