Březen 2015

dreaming

20. března 2015 v 2:48 | Terezka |  Život a zvrátenosti podobné




Slnečné lúče preháňali po zemi tiene stromov. Letná záhrada ich odrážala a tráva sa leskla ako smaragdy. Hladila mi chrbát a ja som sa celým telom blažene natiahla k oblohe. Také mača. Vedľa ležal on, nahý rovnako ako ja. Jediné, čo žiarilo viac ako slnko bolo šťastie, vyžarujúce z neho. Vchádzalo do mňa ako elixír života, príjmala som ho všetkými pórmi. Začínala som si myslieť, že ležím v Edene. Namiesto hada s jablkom sa však ku mne natiahla jeho ruka. Preplietol svoje prsty s mojimi. Spojili sme sa, tajne a zakázane. Padlí anjeli...Slnečné lúče preháňali po zemi tiene stromov, letná záhrada ich odrážala a tráva sa leskla ako smaragdy...




Vysoké Tatry, 18.3.2015 + fotky

19. března 2015 v 18:04 | Terezka |  Život a zvrátenosti podobné
Kedže naša riaditeľka nám cez maturity milosrdne dala voľno a počasie bolo úplne wau, moje nohy si prirodzene chceli vyjsť na nejaké pekné miesto.
Utorok bol neoficiálne beauty day, aby som sa páčila kamzíkom. Večer ma však premohla absolútna lenivosť z ničnerobenia. Pri zaspávaní môj spánkovým oparom zdegenerovaný mozog na niekoľkohodinové skákanie po skalách ani nepomyslel.
Ráno ma zobudilo slnko derúce sa cez žalúzie už o pol siedmej. Tak, čo s voľným dňom? Rozhodnutie padlo veľmi rýchlo - smer Tatry. Spontánne rozhodnutie malo však jeden háčik. Moja mama a panika z predstavy, že jej dcéra je sama na túre. Strategicky musela príprava počkať do pol ôsmej, keď sa mi uvoľnil celý byt. Bádaním po internete som chcela získať aspoň nejakú predstavu, kam to vlastne idem. Pri pohľade na mapu sa dostavila šialená chuť ísť na Batizovské pleso. V hlave sa mi začali premietať záchytné body a turistické chodníky v okolí. A vznikla trasa Starý Smokovec - Sliezsky dom - Batizovské pleso - Popradské pleso - Štrbské pleso. Čas v pohode, ak pohnem kostrou.
Rýchlo hľadám električku, na počasie a uzávery turistických chodníkov sa vykašlem. Narvala som sa do podivnej zmesy športového oblečenia a do ruksaku pohádzala všetko, čo doma bolo. Toast so syrom a dva jablká. Pred odchodom začal hon na paličky a nakoniec aj odchod bez nich. Vonku bolo kásne, nálada ako po výhre miliónu. Cestou som sa zastavila po jedlo a vodu v potravinách a dokonca som nemeškala na električku. Vďaka Bohu za študentský preukaz a vlaky zadarmo. V električke ma čakalo sedadlo bez spolusediacich. Šťastie mi prekazil postarší pár, ktorý sa posadil oproti mne. Pre mňa to znamená mať celú cestu nohy skrčené do tvaru paragrafu. Yes! Ujo vyzerá celkom vystresovane....

-Slečna, táto ide do Smokovca?
-Dúfam, že áno.
-A čo tá, ktorá odchádzala?
-Tá bola prázdna.
-Naozaj sme tu dobre?
-Ak nie, ideme v zlej električke spolu.

Vybrala som časopis, kedže ľudia ma všeobecne iritujú. Vtedy som ešte nevedela, že celú cetu budem počúvať rozhovor uja a tety.

-Aký máš napísaný čas?
-15:03.
-Ja mám iný, ty máš zlý.
-Prečo by som mala? Ja si ho dobre pamätám.
-Odkiaľ si to zobrala?...

Teraz prichádza otázka: smiať sa z nich, či plakať? Cesta našťastie ubehla rýchlo a o chvíľu električka zastavovala v Smokovci. Bez problémov som sa vydala po žltej značke, keď zrazu...ľad. Šmykla som sa, a keby len raz. Na rovnej asfaltovej ceste! Radšejani nepremýšľať, ako bude vyššie.
Túra začala pekne, až na občasné zaborenie mojich nôh do metrového snehu. Ľudí nikde, všade len sneh a stromy. Trepala som sa do mierneho kopčeka a snažila sa aklimatizovať, t.j. nedýchať ako pri epileptickom záchvate. Pot zo mňa stekal ako z prasaťa pred bitúnkom a postupné zhadzovanie vrstiev začalo pripravujem sa totiž na svoje budúce povolanie. Pred Velickou poľanou som bola grogy. Novými silami ma nabili traja poľskí bežkári, pred ktorými som nechcela vyzerať ako lenivá gruľa. Na Sliezskom dome konečne chvíľa oddychu a....nevidím! Slnko svietilo tak jasne, že po chvíli so zavretými očami (opaľovanie :D) sa mi nedalo zaostriť. Snaha o fotenie nedopadla dobre, mobiv mojej ruke nazdarboha mierilna skaly, kde som tušila fascinujúcu tatranskú prírodu. Medzitým prišiel hovor od sestry. Zosnovali sme plán na klamanie mamy a poohovárali divadlo, ktoré navštívila sestrina škola.
Po skonzumovaní toastu som dostala nových síl a vybrala sa smerom k chodníku na Batizovské pleso.
Fuck, fuck, fuck! Ja sa na to sa môžem vysrať! Na začiatku chodníka sa vyškierala tabuľa s textom: V čase snehovej pokrývky chodník uzavretý. Skoro ma urvalo. Toto sa môže stať len mne! Stačilo desať sekúnd na Google a vedela by som o všetkých blbých úzáverách. Červená v tvári som vykročila na chodník so smerom Hrebienok. Komu malo napadnúť, že chodník skoro nie je vyšlapaný a sneh extrémne šmykľavý? Rýchlo som oľutovala absenciu paličiek, mačiek a horského poistenia. S búšiacim srdcom a strachom v očiach som sa ponáhľala na aspoň trochu bezpečnejšie časť. Tá však mala prísť až na Hrebienku. Celú cestu sa mi šmýkalo na ľade a zároveň sa mi zabárali nohy. Kompenzovácia bola vo forme šialene, nekonečne, brutálne krásnych výhľadov. Ach, koľká nádhera!
Asi po hodine prechádzali po uzučkom "chodníku" dvaja ujovia. Ich vyčerpanie bolo priam hmatateľné. Ja som síce išla do kopca, no moje telo si privyklo a išlo sa mi ako po masle. Po krátkom pokeci sme svižným tempom pokračovali, opačným smerom. Samozrejme v rámci možností, kedže môja chôdza bola v štýle postrelenej srnky. Začalo mierne fúkať a vrstvy oblečenia sa nabaľovali späť.
Na Hrebienku prišla ťažká dilema - na Skalnaté pleso, alebo domov? Energie mi zostalo habadej, ale čas nepustil, netúžila som byť cez noc sama v Tatrách. Čo tak ísť aspoň na Zamkovského chatu? Šmykľavý chodník by nezvládla ani slovenská hokejová reprezentácia. Tak druhá časť túry skončila pri vodopádoch.
Cesta dole úplne luxusná, dávala som ju prakticky behom, totálne euforickým. Už v Smokovci mi Tatry chýbali. Na vlakovej stanici sa znova prejavilo moje šťastie - električka mi ušla o päť minút. Tým som dostala priestor na prechádzku a vycucanie vodového nanuka (prečo predávajú samé smotanovo-mliečne?).
V električke som skompletizovala spomienky z celého dňa a ešte raz nasrane zanadávala na sneh. Za mnou sa týčili majestátne, pomaly sa zmenšujúce Tatry.

Všetky (veľmi nekvalitné) fotos sú robené Samsungom Galaxy Ace.

Leháro na Sliezskom dome

Poľskí bežkári tiež oddychujú

Tu budem bývať

Mokré nohy

Epický výhľad

Epický výhľad číslo 2

Epický výhľad číslo 3