Listopad 2012

Príbeh n.1

20. listopadu 2012 v 14:22 | Phoebe |  Príbehy
Prvé, čo v ten deň uvidela, bola životom ošľahaná tvár. Jeho
slza skropila jej líce, lebo vedel, že nikdy nebude skutočne jeho, nielen
telom, ale aj dušou. Vráskavá ruka sa dotkla jej stehna, tvár sa mu skrivila
slasťou. Usmiala sa zlovestným, pohŕdavým úsmevom. On sa usmial tiež, lebo si
dokázal úsmev vo svojom naivnom svete pretransformovať do prejavu náklonnosti.
"Musím ísť, cítiš ten severný vietor? Volá ma tam, do diaľky." V jeho
očiach sa zračilo utrpenie, no odtiahol sa a podal jej šaty. Pozrela sa naňho,
pokúšal sa potlačiť plač. Otvoril dvere zlatej klietky, ona sa ešte raz
pozrela na celý jej život a otočila sa.
Cítila, že stojí vo dverách a pozerá sa na jej vystretý chrbát. Nie, neobzrie
sa. Šla milióny rokov úplne sama
a
zistila, že jej chýba. Dotyky, teplý dych, jeho tvár. Plakala, lebo nemala
nikoho a šla v bielej hmle vpred, nikam. Zrazu sa pred ňou objavili dvere.
Stisla hrdzavú kľučku, ale boli zamknuté. Zniesla sa na zem, lebo už nič ju
nemohlo vyslobodiť. Vo vrecku sa niečo zalesklo. Kľúč z ľadu a popola. Odomkla
dvere. Cez pootvorené dvere sa votrela vôňa magnólie a von prenikol modrý jas.
Roztvorila dvere dokorán a uvidela nový svet. Kvety tam rástli opačne a listy
padali nahor. Tráva bola fialová, vytvorená z vaty a obloha bola oranžová.
Zdvihla nohu, aby vykročila vpred. No opäť ju stiahla, lebo srdce jej zovrelo
žiaľom. Celú cestu sa neobzrela. Dobre, ešte raz pozrie späť, na miesto, kde
žila v magickom spojení. Odvrátila hlavu od dverí a pozrela sa späť do hmly.
Zrazu na konci uvidela svetlo. Malé svetielko, ktoré sa približovalo. Dvere
záhrady sa zavreli a jej pleca sa dotkla ruka, tá známa, drsná ruka. Jeho tvar
nebola škaredá, lebo ju prežiarovalo prenikavé svetlo, bola zo zlata. Z očí mu
stekali diamanty, ktoré jej padali k nohám. Ruku jej ovinul okolo pása, triasla
sa mu a stisk bol ľahký ako pierko. Zavrela oči. Keď ich otvorila, bola späť.
Mreže klietky boli zlomené a na ňu čakala jej rozostlaná posteľ, rovnaká ako v
deň, keď odišla. On
ju ešte stále držal
okolo pása, teraz už pevne, akoby sa stále desil, že sa mu stratí v hmle.
Nezmenil sa, ale ona ho videla inak. Lebo najsmutnejší ľudia sú najkrajší.
Roztrasenými perami ho pobozkala a schúlila sa mu do náručia. Zaspala za
závojom sĺz ľútosti. Pochopila, ako trpel a vedela, že ho už nikdy neopustí, že
ho miluje. Ráno vstala šťastná, chcela ho pobozkať, ale on sa už nikdy
neprebudil.
 

Ach, krásna hmlová nevedomosť

20. listopadu 2012 v 11:05 | Phoebe |  Život a zvrátenosti podobné
Som chorá. Sedím doma, smrkám, kýcham, čítam Rimbauda, pijem čaj z vianočného hrnčeka, sťahujem si Across the Universe a idem si pozrieť Annie Hall, už po stý krát. A vonku je hmla. Samozrejme, hmla musí byť práve vtedy, keď som chorá. Tak rada by som šla von a bežala po chodníku, do neznáma, ťažkej sivej hmly. Nič nevidieť a cítiť ľadové kvapky vetra na tvári. Už zase mám melancholickú náladu, ale to je u mňa bežné. Kedže sa nudím, vymýšľam si rozhovory, ktoré neboli nikdy vypovedané a spomienky, ktoré sa nikdy nestali. Hmla a tichá hudba dokážu dokonale skryť vetky neprístupné časti mojej mysle. Ok, Stairway to Heaven si radšej nepustím, lebo sa zase rozplačem pre nič, tak, ako to viem len ja. Klamem, práve som si to pustila. Milujem to ticho, bez kriku všetkých tých tyranov z mojej "rodiny", ale citím sa ako vo vzduchoprázdne, bez pocitov. Teraz aspoň cítim, ako mi samota zviera srdce tak, aby to bolelo ale nie až tak, aby ho rozbila. Neviem, prečo tu tieto nezmysly píšem, ale aspoň nezostanú za dverami môjho spleteného mozgu. Radšej to po sebe ani neprečítam, lebo sa zhrozím, aká som úbohá. xoxo



K životu potrebujem adrenalín

18. listopadu 2012 v 18:45 | Phoebe |  Život a zvrátenosti podobné
Takže včera som sa rozhodla osláviť 17. november ^^ Obliekla som si novú hippie sukňu, košeľu, sveter a vydala som sa na protest na námestie, ale bolo tam žalostne málo ľudí a veľa policajtov. Nemala som čo robiť a autobus do Spišskej Belej k babke mi išiel až o hodinu a pol. Tak som sa rozhodla, že pôjdem stopom. Na kartón som načarbala Sp. Belá, k tomu peace, do uší som vypeckovala Karla Kryla (keď už je ten 17. november) a našla som si dobré miesto. No ok, postavila som sa tam a cítila som sa ako debil. Kukala som ako puk na autá, a tie autá aj s pasažiermi kukali ako puk na mňa. Stála som tam asi 5 minút, mrzla a pomaly sa začalo stmievať. A zrazu mi zastalo jedno auto, taký starší zlatý ujo. Povedal, že ma zvezie do Kežmarku, tak som išla. Cestou sme si pokecali a vysadil ma v Kežmarku. Už bola tma a zasa som so sluchátkami na ušiach stála pri ceste ako úplný cvok. Ešte aj cigán, čo okolo mňa prešiel sa zo mňa smial :D. Za cca 15 min mi zastavil ujo s dosť luxusným autom, že ma zoberie do Belej. Lízal lízatko a kecali sme, až kým som došla do Belej. Skončila sa moja druhá, 25km cesta stopom. Asi to bola taká predprípravka na jarnú viacdňovku. Ale dala som to, som dobrá :D
P.S. Ďakujem ujom, ktorí ma zviezli ♥

Protest na námestí

A tu som stopovala (Kežmarok)

Báseň number 1

13. listopadu 2012 v 16:56 | Phoebe |  Básničky
Podľa skutočnej udalosti :D :D

Pichajúci dážď sa mieša so slzami,
na krk mi sadá noci dych,
vošla som do tmy čarovnými dverami,
nad hlavou zurčí elektrický krik.

Idem neviditeľným chodníkom, na konci padá hviezda,
vlasy celé mokré, fajčím cigarety.
Nečuduj sa, vošiel do mňa duch šialenstva,
ale toho duch poslal si ty.

Chcem prehlušiť všetky city vnútri,
posledná kvapka po líci stiekla,
nevieš o tom, ale si ku mne krutý,
pripravil si mi cestu kopcom do pekla.

Mojich pliec dotkli sa tvoje ruky,
no bolo to moje nevinné klamstvo,
tvoja nevšímavosť spôsobila tieto muky,
zožrali ma vznútra, posledné svetlo zhaslo.

Asi zo mňa navždy zostane psychohippie

13. listopadu 2012 v 16:49 | Phoebe |  Život a zvrátenosti podobné
Ak by ste nevedeli, čo to znamená, tak jej to môj prídavok do našej ľubozvučnej slovenčiny. Vzniklo to z psychopat a hippie a to sú 2 slová, ktoré presne opíšu moju osobu :D
V poslednom čase ma múza kope do zadku. Ale ti už nie je že kopanie, ona mi tam tú nohu napchala už asi permanentne. Každý deň mám novú básničku, nový obrázok, ktoré kreslím, keď sa v škole nudím (dnes ssom sa z nudy na chémii až rozplakala). Takže je na čase ich tu dať. Teda apoň tú dnešnú/včerajšiu. Tak ma doma všetci nasrali, že som sa zobrala len v svetri na pokúrku. Vyjdem von a začne pršať :D. No neva no, zapálim si vo vchode. Ale prišlo mi tak smutno, že som sa išla prejsť. Prišla som za mesto, išla som v tme po neviditeľnom chodníku, nad hlavou mi bzučala elektrina a rozmýšľala som o tom, aká som sama. Čupela som na chodníku, mokla a vymýšľala básničku. Tak nejak vyzerá zrod básničky.
No nič, idem tu dať tú básničku. xoxo

Beletrizovaný životopis

10. listopadu 2012 v 10:05 | Phoebe |  Slohy (do školy)
Jedna z prvých vecí, na ktoré sa rozpamätávam z mojich detských čias je scéna, ako malá dievčatko s kučeravými vrkôčikmi stojí pri farebnej torte a fúka sviečky. Bola to oslava mojich druhých narodenín. Na môj bezvýznamný život predtým si nespomínam, ale z rozprávania mojich rodičov viem, že už od mala som chcela byť iná. Nechcela som sa hrať s tým, čo ostatní, nechcela som cmúľať cumeľ a najradšej som kreslila po stenách. Často som utekala z bytu za novými dobrodružstvami. Moja divoká, rojčivá povaha sa prejavovala už od mojich prvých liet.

S veľkou vervou a hladom po vedomostiach som nastúpila do tej bláznivej inštitúcie, ktorej sa hovorí škola. S ňou prichádza aj čítanie a knihy, ktoré otvárali milióny a miliardy možností. A tak som začala snívať o temných lesoch, jazerách v ktorých sa zrkadlí slnko, vysokých zasnežených kopcoch a rozprávkových bytostiach. Najkrajšia chvíľa prišla, keď som vymenila realitu nevychovaných spolužiakov za ten krásny čarovný svet plný farieb a hovoriacich zajacov.

Tak sa dni a noci vliekli, až kým sa z malého dievčatka s vrkočmi nestala smutná kráľovná osamelej podzemnej ríše. Ten padlý anjel najradšej len tak ležal do pol pása nahý na posteli, počúval hudbu a filozofoval o tom, prečo je svet plný nenávisti. Môj vankúš bol ťažší o celé moria sĺz. Nevedela som, prečo plačem. Chcela som zaplniť prázdne miesto vo svojom vnútri, no nevedela som ako. Hľadala som dôvod, prečo žiť, no nenachádzala som ho. Všade boli ľudia, ktorí si len tak žili, akoby boli nesmrteľný. Každú prebdenú noc som sa modlila k Bohu, aby som patrila medzi nich. Život sa zamotal do pevného uzlu, farby sa zmiešali do nezmyselného obrazu. No potom sa uzol rozviazal, a farby vytvorili obraz dúhy.

Bod zlomu - východ zo studenej jaskyne na žiaru jasného slnka. Dusná temnota sa zmenila na Babylonské záhrady. Z tej temnej kráľovnej sa stalo dieťa kvetov. Vymenila som svoju izbu za rozkvitnutú lúku, čiernu za žltú a slzy za úsmev. Prvá pieseň zaznela, opona sa otvorila. Bol to úvod hry, ktorá sa nazýva Krajšie zajtrajšky. Nad tými, ktorý ma nemajú radi sa len pousmejem. Nad tými, ktorí ma trápia svojimi urážkami len mávnem rukou. Nikto ma nechápe, ale ja som šťastná vo svojom snovom svete, so svojimi myšlienkami. Keď sa na mňa niekedy pozriete a uvidíte zamyslený pohľad zapichnutý v zemi, som pravdepodobne v niektorom z mojich príbehov. Nemám veľa priateľov, no mne stačí ceruzka a papier. Avšak jedno miesto v mojom srdci ešte stále nie je zaplnené. Zúfalo túžim po tom, aby ma niekto mal rád, nie, aby ma niekto naozaj miloval. To je hádam tá najzákladnejšia ľudská potreba. Hľadám niekoho, kto by so mnou prežil všetky tie dobrodružstvá z kníh, kto by mi bol oporou. Čakám, kedy niekto zlepí moje krehké, rozbité srdce.

A tak si plávam, občas aj brodím svojím životom so smiechom na perách. Ale nezabúdajme na jednu múdru vetu: Najveselší ľudia bývajú tí najsmutnejší.

99 vecí, ktoré milujem

7. listopadu 2012 v 14:24 | Phoebe |  Život a zvrátenosti podobné
1. Hudba
2. Knihy
3. Čaj
4. Vonné tyčinky
5. Keď je zamračené
6. Keď prší a nemám dáždnik
7. Hrubé svetre
8. Moja gitara
9. Moje cesty zo školy, keď je zamračené a púšťam si Most of the Time od Boba Dylana
10. Moju posteľ
11. Moju stenu s mojimi výtvormi
12. Môj stôl, ktorý som si sama maľovala
13. Keď mi je zima
14. Túry a nature
15. Filmy
16. Dejepis s Hromadom (Sorry, p.uč. Polovka, ale Hromada je proste Hromada)
17. Moje oblečenie
18. Moje tričko s Jimom Morrisonom
19. Moje dredíky
20. Sedenie pri kozube vo svetri a s knihou
21. Spanie v týpku
22. Lesné prechádzky
23. Keď ideme cez vyučko na nejakú akciu
24. Keď tancujem na psychedelickú hudbu
25. Kakauko
26. Keď sa v lete kúpem nahá
27. Špagety
28. Svoje vegetariánske špecialitky
29. Tequilu
30. Svoje občasné cigaretky
31. Keď mi do izby svieti slnko
32. Keď v noci počúvam hudbu a plačem
33. Keď idem do sekáča a nájdem niečo úžasné
34. Keď večer píšem príbehy a predstavujem si, že som hlavná postava
35. Keď si pri zaspávaní predstavujem, že pri mne leží niekto, kto ma miluje
36. Keď prídem do školy s teplým čajom
37. Prechádzky historickými miestami
38. Kaviareň La Fee
39. Čajovne
40. Múzeá
41. Knižnice
42. Hrady
43. Keď chodím bosá po koberci
44. Keď chodím bosá po tráve
45. Keď sedím pri ohni a spievam country a Karla Kryla
45. Kreslenie
47. Psychedelické obrázky
48. Myši a potkany
49. Psy a kone
50. Moje kvety
51. Keď zapaľujem večer sviečky pri fotke The Doors
52. Čítanie iných blogov
53. Keď ma ráno budí Jerry Garcia
54. Vianoce a Halloween
55. Svoje vreckové 7 eur
56. Keď dostanem darček, ktorý chcem
57. Keď dostanem niečo ručne vyrobené
58. Keď sa niekomu páčia veci, ktoré som vyrobila
59. Keď zistím, že v Poprade je dobrý koncert
60. Ryšavé vlasy
61. Keď muži nosia náhrdelníky a náramky
62. Keď majú muži dlhé vlasy
63. Charizmatických a múdrych mužov :3
64. Smajlíka :3
65. Jahodové mlieko
66. Vladimíra Nabokova a jeho Humberta Humberta
67. Štrikovanie (ale nikdy som nič poriadne neuštrikovala)
68. Šitie
69. Čuchanie kníh
70. Kávu
71. Geocaching
72. Svište a kamzíky
73. Keď na youtube objavím super skupinu
74. Keď skáčem do ľadovej vody
75. Keď po dlhom chodení stojím na vrchole
76. Keď som sama doma
77. Keď v špajzi nájdem salko
78. Keď idem po ulici a spievam si
79. Keď počujem len temné zamatové ticho
80. Keď sa v noci unavená vraciam do spiaceho bytu
81. Keď nemôžem zaspať
82. Keď je v kine dobrý film
83. Keď nájdem pod posteľou peniaze
84. Keď sa pozriem do zrkadla a som pekná (Narcis!)
85. Keď mám v skrini voľné vešiaky
86. Keď pozerám na hviezdy
87. Keď pozerám, ako zapadá slnko
88. Keď pozerám, ako iskry vyskakujú z ohňa
89. Keď sa mi vydarí nejaká fotka
90. Keď je na zemi opadané lístie
LEN V MOJICH PREDSTAVÁCH
91. Keď mi niekto napíše básničku
92. Keď ma niekto jemne drží v náručí
93. Keď mi niekto povie, že som pekná
94. Keď sa ráno zobudím a vedľa mňa leží ten, ktorého milujem (ešte neexistuje :( )
95. Keď sa v spacáku túlim k tomu, ktorého milujem
96. Keď ma niekto hladka po chrbte
97. Keď mi niekto daruje handmade náhrdelník
98. Keď sa Jim Morrison a John Lennon hádajú o to, ktorý z nich si ma vezme
99. Keď mi niekto povie MILUJEM ŤA!
Miesto, kde som zažila tie najkrajšie chvíle...Phoebe and her teepee (2011)

Karikatúra

7. listopadu 2012 v 13:49 | Phoebe |  Slohy (do školy)
Každý človek má vo svojom okolí dievča, ktoré nielenže je šikovné a pekné, ale aj múdre. Ja som pravý opak. Nie že by som bola nemotorná, škaredá a hlúpa, ale k takejto uhladenej dokonalosti mám veľmi ďaleko.
Dá sa povedať, že som šikovná, ale len keď robím "babičkovské" práce, teda šitie, štrikovanie, alebo vyšívanie. No každý deň mi v škole spadne pero na zem minimálne päť krát,akoby som mala v prstoch reumu.
Myslím, že nie som ani škaredá. No každého človeka na mne zaujme moja výška, ktorá je úctyhodných sto osemdesiat centimetrov. Neviem opísať svoju postavu, pretože si myslím, že som tučná, ale väčšina ľudí hovorí, že mám priamo "anorektickú" postavu. Moju tvár zdobia hnedé oči, ktoré sú občas vypúlené ako tenisové lopty a pekné ústa, ktoré nie sú ani veľké, ani malá, tak akurát na bozkávanie. Spod veľkých hnedých okuliarov, ktoré boli v móde asi tak pred tridsiatimi rokmi, vykúka nos s pár pehami. Moje vlasy sú vcelku pekne hnedočervenej farby, no vyzerajú buď ako po výbuchu atómovej bomby v Hirošime, alebo ako by ich niekto potrel bravčovou masťou. Terčom posmechu sa často stáva moje oblečenie, ktoré je zmesou kúskov z Kórejskej vojny a socialistického Československa.
Povahovo som veselé dievča, niekedy sa smejem ako kôň. Som strašne nerozhodná, nikdy si nemôžem vybrať, či si kúpim radšej paradajku, alebo uhorku. Do každej činnosti sa musím doslova nútiť. Počnúc ránom, keď vstávam z postele, končiac večerom, keď musím pred spaním stlačiť vypínač, ktorý je od mojej postele vzdialený neuveriteľné dva metre. Rada "vytáčam" ľudí, väčšinou tak, že sa na nich uprene pozerám, alebo im spievam do ucha. Pri mojej osobe máte len 2 možnosti: zbožňovať ma, alebo nenávidieť. Väčšina ľudí ma nemá rada, pretože nechápe, že dušou žijem ešte v ére "hippies". Takže, asi som zrelá na psychiatriu.
Nakoniec, keď som si prečítala túto karikatúru, zistila som, že žiť v mojej koži nie je až také zlé. (Klamem)

Kapitola 3

3. listopadu 2012 v 12:53 | Phoebe |  Príbehy
Čakala, že zrazu prestane existovať, ale zrazu ležala na zemi. Oči mala zavreté, ale cítila krásne teplo a zvláštne chvenie. Otvorila oči a nad sebou uvidela akvamarínovú oblohu. Pár sekúnd si vychutnávala stav relaxácie a pohody, a potom si to uvedomila: "Nebola pred chvíľou skorá noc?!" Zaprela sa rukami o zem a rýchlosťou svetla sa posadila. No to, čo uvidela pred sebou jej vyrazilo dych. Človek nepozná správne slová, ktorými by dokázal opísať takúto krásu. Vtesnať celý nový svet do pár písmen. Pred ňou sa týčili polia zakončené horami, ktorých vrcholy pretínali nebo. Sedela na lúke, tráva bola mäkká ako vata a zelená ako smaragd. Okolo nej rástli obrovské kvety všetkých farieb na svete, také krásne, že ani jedno oko neostalo suché. Kvety, ktoré rástli vo vysutých záhradách v Babylone boli len ich šedým odleskom. Ponad jej hlavu preletela včela a v diaľke cítila vôňu lesného medu. V ušiach jej znel tichý šplechot vody. Takto nejako si predstavovala raj. No toto opojenie krásou trvalo veľmi krátko. "Som mŕtva?". Ani si neuvedomila, že to vyslovila nahlas. Vedľa seba zacítila teplý dych. Otočila sa a uvidela ho.