Říjen 2012

The best of...october :3

24. října 2012 v 21:27 | Phoebe |  The best of...
The best SK/CZ band: Pentagramček
The best SK/CZ song: Kabát - Šaman
The best band/singer: Jeffrey Lewis
The best song: Jeffrey Lewis - Octopuses Garden
The best color. hnedá
The best food: kávový koláč
The best drink: domáca jablková šťava
The best clothes: vrstvené tričká, jeansy, dlhé svetre
The best candle: vonné tyčinky ópium
The best book: C.S.Lewis - Kroniky Narnie
The best time: cesty zo školy pod zamračenou oblohou v teplom svetri
The best subject: dejepis a bio
The best friend: a lot of people from our class


Kapitola 2

24. října 2012 v 21:15 | Phoebe |  Príbehy
Bolo to vysoké ako menší človek a malo to dlhé vlasy a ostré uši. Julinka sa zaradovala, že to nie je trpaslík so sekerou. No viac toho nespozorovala, lebo bola tma, a bytosť si svetlo tienila rukou. Podišla k stromu a svetlo položila na zem. Vtom Julinka uvidela tvrdé kopytá, nohy posiate hustými čiernymi chlpmi, biela ľanová košeľa a nad ňou krásna mužská tvár s tmavými očami a kučeravými vlasmi, farbou podobnými tým jej. Keby bol z tohto sveta, bol by to muž jej snov. No Julinka bola presvedčená, že toto bájne stvorenie nemôže pochádzať zo skazeného miesta menom Zem. Bytosť stála pri strome a niečo odkladala do vrecka. Bolo to vrecko, asi hudvábne, so zlatou šnúrkou. Na vrecku bolo niečo vyšité zlatou niťou, z diaľky to vyzeralo ako nesúvislý súbor čiar. Vyšiel na chodník. Julinka sa osmelila a postavila sa. Potichu prekĺzla spoza lavičky a stála za chrbtom tej bytosti. Bála sa, ale neverila, že by jej mohol ublížiť. Natiahla ruku a dotkla sa jeho ramena. Jeho telom prešiel akoby záchvat prúdu a vystrašene sa otočil. Pozrel sa na ňu krátkym jemným pohľadom, oči skĺzli na jej sveter, ale netváril sa tak ako ostaní pri pohľade na jej oblečenie. Na tvári sa mu mihol úsmev, no otočil sa a rozbehol sa do tmy. Julinka sa rozbehla za ním a s tlčúcim srdcom, nielen od rýchleho behu, ale aj od vzrušenia, dohonila ho a chytila ho za ruku. Práve v tej chvíli vytiahol vrecko so zlatou šnúrkou, ponoril doň ruku a vytiahol nejaký prášok. Fúkol doň a prášok sa rozletel. Vyzeralo to, že si ani neuvedomil jej dotyk. Zrazu však Julinka nebola v parku. Okolo seba videla zmes farieb a niekde z diaľky k nej doliehal čarovný zvuk flauty. Tak nejak sa cítila, keď skúšala fajčiť šalviu. Zrazu sa na konci farebnej špirály objavila čierna diera. Julinka sa bála, ale padala rovno do nej.


Príbeh Jesenný sen

17. října 2012 v 22:41 | Phoebe |  Príbehy
Takže som začala písať nový príbeh, dúfam, že to nedopadne tak ako s tým prvým. Ďalší diel pridám v nedeľu (už je pripravený, takže by nemal meškať). Zatiaľ má názov Jesenný sen, ale ešte nie je dokončený, takže sa časom asi zmení, so...enjoy it!

Po listami posypanom chodníku kráčalo dievčatko. Vlastne to už nebolo dievčatko, ale jej duša bola rovnako zasnívaná a naivná ako pred storočiami. Volala sa Julinka. Nevyzerala ako ostatní ľudia, jej zjav bol žiarivý, ba až nadpozemský. Na sebe mala veľký zelený sveter, ktorý presahoval končeky jej prstov. Na nohách mala ošúchané jeansy a vo vlasoch modrý kvet. Jej vlasy boli ryšavo hnedé, také, aké majú na obrázkoch lesné víly, dva tenké vrkôčiky mala vzadu zopnuté gumičkou. Z podivného éterického vzhľadu sa dala vyčítať len jedna vec - bola hippisáčka. V ušiach mala sluchátkach a do hlavy jej prenikali jemné tóny piesne Johna Lennona, oči mala zapichnuté v sivej oblohe a pod topánkami jej šuchotalo ohnivé lístie. Veľmi idilický opis potemnelého chladného jesenného dňa. No jedna chybička sa predsa len našla. Nebolo to tým, že jej sveter nebol dosť teplý, alebo tým, že John Lennon zaspieval falošný tón. Bola sama. Okolo nej bolo plno ľudí, ktorí sa ponáhľali domov za deťmi alebo do zamatového náručia milenky. Tí prví mali v očiach lásku a šťastie, tí druhý ich mali také ako tá jesenná obloha - zahalené túžbou. Ale ona tam bola sama. Teda až na hlas Johna Lennona, ktorý jej privodzoval ešte melancholickejšiu náladu. Tak sa prechádzala po tichých uliciach a rozmýšľala o tom, aká je sama, ako jej nikto nerozumie, aký je svet hnusný a rebríček hodnôt značne pokrivený. Ľudia pozerali na jej starý sveter a v tvári sa im objavila nemá výčitka, pohŕdanie či odpor. No jej to bolo jedno, lebo tým nezmenili to, čo mala na sebe a ona nezmenila to, čo si myslia. Chcela odísť prečo, niekde, kde by mohla celý život pokojne sedieť so svojimi predstavami a byť šťastná. Medzitým sa zotmelo a lampy začali svietiť. Julinka si uvedomila, že je v parku, nikde nikoho, len jeden muž venčil svojho psa, ktorí chcel silou-mocou ocikať auto na parkovisku. Sadla si na lavičku a začala čítať knihu. Pokúšala sa čítať, ale jej myšlienky boli také intenzívne, že sa nemohla sústrediť. Tak sa len pozerala na obrysy stromov a myšlienkam dala voľný priechod. Zrazu sa za jedným kríkom niečo pohlo. "To bola asi tá myš, čo sa tu každú noc potuluje...", povedala si Julinka. No krík sa pohol znova a prenikol cez neho lúč jemného žltého svetla. Julinka sa zľakla, pán so psom medzitým odišiel a park sa zrazu stal strašidelným lesom, napriek tomu, že Julinka okolo neho každý deň chodila po ceste do školy a poznala každý jeden strom. Kríky sa zrazu premenili na diabolských trpaslíkov s ostrými sekerami a Snehulienke dali kúzelné huby. Tá teraz behala po parku s nožom a mala chuť napiť sa krvi. Julinku vydesila viac jej predstavivosť ako pohyby za kríkom a skočila za lavičku, až jej knižka padla na zarosenú zem. Čupela za lavičkou a čakala, kým spoza kríka vybehne Snehulienka s nožom. Už sa pripravovala na to, že vstane a bude bežať domov, keď sa spoza kríka niečo vynorilo.