Valentínska

7. dubna 2018 v 1:20 | Terezka |  Básničky
Spoza jedenástky Steigera na mňa hľadíš potmehúdsky
"Tak čo si mi kúpil? Veď ma už týraš neľudsky!"

Prsteň, náušnice, kytica? - to čakanie sú Božie muky
Namiesto valentínskeho darčeka schytíš môj prsník do ruky

Ani Ti nestihnem dať valentínsky sladkú pusu na líčko
Bez ruží a sviečok zo mňa trháš silonky aj tričko

Chceš vo mne okrem svojho údu skryť aj samého seba
Overiť si, že moje ústa sú vstupnou bránou neba

O ďalších podrobnostiach dnešného dňa nebudem hovoriť jasne
Sexuálne praktiky sa predsa nehodia do nežnej valentínskej básne

Zanechal si mi na duši odtlačok svojho tela
Je to ako valentínsky darček málo, a či veľa?
 

xxx

1. února 2018 v 21:37 | Terezka |  Básničky

Hľadám tmavé kúty

Sľubujúce nehu

Transparentné objatia

Rannej hmly prúdiacej cez okno


Premýšľam, či cítiš

Tisícky ihiel v podobe sĺz

Prebodávajúcich Tvoju kožu

Keď sa lúčime


V prázdnote tohto žitia

Som stratila svoju tvár

Preto musíš nežne

Bozkávať inú


Chcela by som sa v polospánku

Dotýkať Tvojho tela

Ale nie som to ja

Kto sa Ťa dotýka

Poviedka - "Ja si budem písať, o čom chcem, pre mňa-za mňa aj o tom, ako máme sex v lese!"

15. ledna 2018 v 21:45 | Terezka |  Príbehy
Cestou som sa triasla zimou. Znova sa ochladilo a na vlasy mi padala priadza snehových vločiek. Asi som naozaj blázon. Celá rozklepaná som zaklopala na Tvoju bránu. Zase si behal po dvore, našťastie nie je leto, kedy sa namiesto mňa maznáš s paradajkami. Tvoj prekvapený pohľad stál za všetky drobné. Si tak roztomilý, keď si nahnevaný. Najprv Ti to vidím na tvári a potom príde ten signifikantný podráždený tón hlasu.

- Čo tu, preboha, robíš?

- Robím si výlet, Ty trdlo. Tak som sa stavila. Nemusíš ma pozývať dnu, hoď na seba niečo a nasleduj ma.

- Ty si sa zbláznila. Kurvafix!

Ďakujem, že si mi to potvrdil. Neostávalo Ti nič iné, ako sa obliecť a popri tom na mňa vrčať. Čo si budeme klamať, nemôžem povedať, že som sa cez okno tajne nepozerala, ako sa prezliekaš. Ani to, že som nechcela na Teba skočiť ako hravé vĺčatko a olízať Ťa. Všade.

- Proste poď za mnou. Nikto si ma ani nevšimne.

Rozbehla som sa cez námestie smerom k lesu. Ráno bolo zámočné okolie zaľudnené len mierne, takže som neodolala počkať si Ťa za zámkom a roztrasene Ťa pobozkať. Po dotyku našich pier som rýchlo odskočila a so smiechom bežala ďalej. V bezpečnej vzdialenosti od civilizácie som Ťa počkala. Nič na svete nie je krajšie ako pohľad na Tvoju krásnu siluetu namosúrene sa teperiacu smerom ku mne. Mohol si sa snažiť, koľko si chcel, videla som, že hnev už hráš len pro forma a strieda ho neha.

- Fakt nie si normálna, - zastal si vedľa mňa.

- Keby som bola normálna, nemilovala by som Ťa. Iba som Ťa chcela vidieť, no...možno aj trochu cítiť. Nestresuj, prejdeme sa a nepoškodeného Ťa vrátim domov.

Neostalo Ti nič iné, len nado mnou krútiť hlavou. Vykročili sme mimo lesnej cestičky do tichého zimného lesa. Mrznúce ruky som si vložila do Tvojho vrecka. Keď si mi ich stisol, vedela som, že hnev Ťa definitívne prešiel. Kráčali sme do hmly.

- Vieš, včera som premýšľala, že 20 rokov na tomto svete je dosť veľa. Mám pocit, že už som žila dosť dlho a neviem si predstaviť, že by som žila ešte trikrát toľko. Život je aj tak len trápenie.

- Len nevymýšľaj blbosti. 20...uber polovicu. Si tu desať rokov a ešte toho riadne pribudne. Príbehov, mužov, vari aj detí.

Neznášam tieto Tvoje reči. Keby som nebola submisívna Lolita, dala by som Ti facku. Ako protestný prejav pasívnej agresivity som kopla do šišky plačúcej na zemi pod stromom.

- Ale ja nechcem mužov, ani deti. Chcem Teba. Veď máš len 59, ešte máme čas.

- Ešte nemám 59. Pre mňa má deň inú váhu ako pre Teba.

- Óho, tak prepáčte, pane. Veď je to len meranie času, ktoré sme si my vymysleli. Nie je to pre nás nič určujúce.

- Ja ho mám už málo, Ty veľa. Čoho je málo, je vzácnejšie.

Chvíle, keď musím byť ja kvôli Tebe tá silná a nenápadne si utrieť z kútika oka slzu...

- Miľúbený, nevrav tak. Musíš potiahnuť aspoň do deväťdesiatky. A je to prirodzený kolobeh. Prečo tak veľmi lipneš na živote?

- Trápi ma všetko, čo som skurvil, čo sa nedá napraviť, čo všetko som neurobil a mal som...

- Bodaj by si v ten posledný deň mohol povedať, že aspoň niečo si neskurvil, lebo si urobil jedno 17-ročné dievča najšťastnejšou ženou na svete.

- Kiežby som Ťa neľúbil...

- Kiežby som Ťa neľúbila...

Strčila som Ti ruky pod sveter a privinula sa k Tebe. Stisol si ma, chytil za líca a pobozkal na ústa. Sladko, teplo, smutne a vášnivo zároveň. Stromy objímajúce nás svojím tieňom skryli moje nahé prsia, keď si ma vyzliekol. Zľahka si mi pobozkal bradavku a oprel ma o kmeň, lepiaci mi ruky miazgou. Zmrznutý chrbát som mala celý červený, no Ty si sa mi naň pritlačil, stiahol mi sukňu a pomiloval mňa, život aj zimné ráno.

Pokiaľ z nás nevyprchalo teplo šíriace sa zvnútra, sedeli sme v objatí pod stromom. Konečne ticho, bez času a priestoru. Vo vzduchu bolo cítiť len vlny dobra a Tvoju vôňu. Pár minút som nič iné nevnímala.

- Láska, musíme ísť, budeš chorá.

- Áno, budem chorá. Vlastne už som, už cítim, ako mi zima vlieza do útrob. Teraz mi môže pomôcť prežiť iba jedna vec...horúca čokoláda so šľahačkou!!!

So smiechom si vykročil dole do mesta, aby si mi zachránil život všeliečiacou čokoládou. Zložili sme sa v kaviarni, čo mi pripomenulo naše prvé rande. Len som už nefajčila červené malborky, sklamala sa v živote a milovala Ťa o celý svet viac ako vtedy. Doniesli mi pudingoidnú čokoládu so šľahačkou so šľahačkou a prázdnou trubičkou, ale nebudem sa sťažovať. Pohľad na Teba ma vždy donúti byť šťastnou. Irituje ma to.

- Ďakujem. Klameš mi niekedy?

- Fascinuje ma Tvoj zvyk bez akéhokoľvek premostenia meniť tému. Ale nie, neklamem. V čom by som Ti asi tak klamal?

- Aha, - došlo mi, že vlastne má pravdu. Ale lepšie je sa uistiť, nie? Mala som Ťa pred sebou usmiateho, zmoreného a pivo pijúceho. Krásneho.

- Vieš, že si najkrajší chlap na svete?

- Jedine ak by všetci chlapi náhle vymreli.

Rozosmiala som sa, až som na seba skoro vyliala čokoládu. 1:0 pre Teba.

- Si krajší ako T, V a M dokopy. Dokonca krajší ako B, a to bola moja prvá platonická láska.

Asi som si mala zahryznúť do jazyka a nepripomínať Ti mužov, ktorí po mne túžia.

- Všetci z nich by Ťa chceli mrdať. Si krásna a múdra, Teba by chcelo 9 z 10 mužov, a ten desiaty je gej.

- To nie je pravda. Nebuď žiarlivý. Ja iba po Tebe túžim, iba Teba milujem.

- Terezka, som z Teba chorý. Chytá ma panika, že sa mi stratíš. Bojím sa, lebo máš okolo seba tisíce príležitostí. Stále sa okolo Teba niekto motá a Ty ich necháš.

Neverím. Neverím, že tento krásny blázonko stále pochybuje, že je pre mňa jediný. Chcelo sa mi usmiať sa na celý svet a vykričať, že si moja spriaznená duša, láska, najlepší priateľ, milenec, učiteľ...všetko, čo potrebujem. Vďaka svojím vysoko vyvinutým hereckým schopnostiam, ktoré som okrem divadla trénovala pri stredoškolskom simulovaní choroby, som zadržala smiech a zatvárila sa ako smrtka na pražskom orloji.

- Musím Ti niečo povedať. Niekoho som spoznala na Pokeci. Veľmi sa mi páči. Už dlhšie si s ním píšem a už sme sa aj stretli. Zobral ma na horúcu čokoládu. Počkaj, ukážem Ti na mobile jeho fotku.

Sánka Ti siahala až skoro po podlahu a už som len čakala, či urobíš žiarlivostnú scénu alebo sa urazene zdvihneš a odídeš. Rýchlo som vytiahla mobil, našla Tvoju fotku a strčila Ti ju pod nos.

- No? Čo povieš? Pekný, však?

- Ty líška vybíjaná! No počkaj, veď ja Ti to oplatím.

Hehe. Tereza dorovnáva na 1:1. Ale čas pokročil a hra pomaly končí. Presnejšie pauzujeme a pokračujeme nabudúce. Dopili sme, zaplatil si a pred dverami som sa rýchlo pritúlila a vtisla Ti bozk na líce.

- Ľúbim Ťa. A keď dnes budeš zaspávať, mysli na dnešok.

- Dobre, Milovaná, budem. Ďakujem Ti zaň. Bol poetický, prevoňaný Tebou a zimným ránom.
 


Tomášovi

15. ledna 2018 v 21:43 | Terezka |  Básničky
Tomáš
trápne zoznamovanie už máme za sebou
ty si mi doniesol kyticu kvetov
totálne romantický a chlapčenský
tragicky sa ksichtiaci
tajomný a mysteriózny
talentovaný umelec
temná aura opriada naše nočné rozhovory
týraš ma svojou neprítomnosťou na PVD
túliš sa ako mýval
ten hlučný živočích hrabúci sa v smetiach
túlavý psík upierajúci na mňa obrovské oči
ťaháš za sebou chvost depresií a smútku
tak mladý a iný
teraz už nechodíme do kina
tristné
tajne dúfam, že ešte pôjdeme
teším sa na štvrtok na patológiu
teda sa vidíme...
tvoja Tereza

Zamyslenia - Láske

15. ledna 2018 v 21:42 | Terezka |  Život a zvrátenosti podobné
Zbožňujem, keď si hravý ako malý roztopašný rysíček. Tváriš sa, že spíš a smeješ sa mi, ako som naletela. Potom sa mi zvinieš na prsia a necháš sa objímať.

Vidím Ťa v lesoch, keď idem vlakom krajinou. Si prastarý slovanský boh zrastený so stromami a zemou.

Naša láska je silná. Vášnivá. Nekonečná. Ale bez budúcnosti. Láska bez viery.

Som pri Tebe neskutočne nenásytná. Chcem Ťa celého, každý kúsok Teba, by s Tebou kompletne spojená.

Krásne je, že som sa do Teba nezamilovala, keď si bol mladý. Ani keď si bol v najlepších rokoch. Zamilovala som sa do Teba teraz, na jeseň. A nikdy by som nemenila, lebo mám rada, kým si teraz a aj kým budeš. Teším sa na to, aký budeš v budúcnosti a dúfam, že nájdeš pokoj a harmóniu pre svoje unavené telo a myseľ.

Byť bez Teba je ako byť rozbitá na milión kusov. Každým dňom jeden strácam. Lepíš ich chvíľkovým šťastím, ale to nie je dosť silné na to, aby udržalo pokope strácajúce sa kúsky mojej duše.

Viem si Ťa predstaviť, ako večer v lesnom domčeku sedíš pri krbe a čítaš. Nik na svete nvymyslí krajší obraz.
Naše cesty sa spojili. Naše cesty sa rozdelia. Ale naše srdcia budú vždy kráčať popri sebe.

Ísť po lúke. Ticho. Počuť lúče zapadajúceho slnka. Nájsť zrúcaniny starého hradu a postaviť si nový. Cítiť vibrácie tela toho druhého. Nedotýkať sa, ale aj tak byť prepletení.

Neviem si predstaviť, ako si kedysi hral futbal alebo sa strácal v kukuričných poliach. Poznám Ťa? Si svojou podstatou alebo tým, koho vidia iní? Jadro sa stráca vo forme každodennosti.

Po milovaní bude zrazu všetko v poriadku. Na svete sme len my dvaja. Matéria stráca svoju hodnotu a zbytok sa topí v mori zamatu.

Si môj Boh. Prečo? Z diaľky sa na mňa pozeráš, dopredu si určil môj životný údel, uctievam Ťa a...máš bradu.

Svet bez Teba by nebol Svetom, ale ruinami jedného sna.

Najviac ma desí, že ak spolu nebudeme v tomto živote, možno už nikdy nedostaneme druhú šancu.

Občas premýšľam, prečo Ty. Či to bol naozaj osud, alebo len náhoda. Neviem, či mám niekoho okrem Teba skutočne rada. Ale Teba nemám rada, Ty si stredom môjho bytia, povinnosťou žiť. V mojich očiach prevyšuješ všetky bytosti na svete, v mojich očiach si svetlo prežiarujúce moje dni. Zvláštne, ako sa môže človek spojiť s iným a stratiť navždy svoj vlastný príbeh...

Fejtón - Generácia Z

15. ledna 2018 v 21:35 | Terezka |  Slohy (do školy)
Keď má človek menej ako dvadsať, pri nedeľných obedoch pravidelne zažíva v rôznych obmenách jednu situáciu - babka zdvihne pohľad od vývaru, znechutene pozrie na tie nové obtiahnuté rifle z New Yorkeru a piercing v nose a začína lamentovanie: "Ja v tvojom veku, Anička, ja som už pracovala, porodila som prvé dieťa a dostala družstevný byt. Čo ste to vy za generáciu? Len by ste sedeli za počítačmi a pozerali na tie vaše internety..." Nie je to tak len dnes, verte mi, že ich starí rodičia sa sťažovali, ako stále behajú po sídlisku a čítajú Rýchle šípy. No musíme uznať, že dnes sa svet mení neskutočnou rýchlosťou a je otázne, či k lepšiemu alebo k horšiemu.

Dnešná generácia žije vo virtuálnej realite. Nie je dôležité, čo sa deje vonku. Načo sa pozerať von oknom, keď stačí otvoriť Facebook s desiatimi statusmi o tom, že sneží? Jedlo už akoby prestalo byť na jedenie, stalo sa základom pre veľmi estetickú fotku, ktorú budú všetci obdivovať a slintať nad ňou. Nevadí, že odpadávate od hladu, dôležitejšie je mať fotku minimálne z päťdesiatich uhlov! Tým sa dostávame k známemu prísloviu, že láska ide cez žalúdok. Myslíte, že prvá láska je pre dnešné deti ťahanie spolužiačky za vlasy a prechádzky za ruky? Omyl! Láska sa rovná statusu na Facebooku, kde sa tínedžeri pochvália svojím dvojdňovým vzťahom. Tomu samozrejme predchádzala hodina "četovania" s objektom ich citov-necitov. Žiadne emócie, len doplnok do dokonalého virtuálneho sveta, ktorý si tvoria.

Vyhýbame sa akémukoľvek ľudskému kontaktu, no na internete sme exhibicionisti ako vyšití. Všetci predsa potrebujú vedieť, že raňajkujem chlieb s tlačenkou, potom idem posedieť do školy - samozrejme nie učiť sa, ale písať spolužiakom, ako veľmi sa nudím - a že o dvanásť tridsať idem na záchod, lebo to je tiež potrebné zdokumentovať. Sledujeme životy ľudí z druhej strany zemegule, ale ak na ulici stretneme známeho, radšej odbočíme alebo uhneme pohľadom.

Keď idem s kamarátkou do kaviarne, objednáme si a ona začne ťukať do tej diablovej mašiny zvanej "smartfón", zvažujem, či mám spáchať harakiri alebo sa hodiť do Dunaja. Myslím si, že keby som jej ho na ruku prilepila sekundovým lepidlom, ani by si to nevšimla, lebo ho z tej ruky aj tak nikdy nepustí. Sme postihnutí digitálnou demenciou a naše komunikačné schopnosti sa obmedzujú na internetové skratky. Tieto však dokonca z vrcholne infantilnej facebookovej komunikácie prenikajú aj do komunikácie verbálnej. Zvykajte si, že ak niekomu poviete vtip, nezasmeje sa, ale odpovie vám skratkou LOL alebo ROFL, pričom sa na jeho tvári zračia emócie hodné robota, aj to maximálne kuchynského. Celkom dobrý paradox, však?

Dnes ráno som šla vlakom a pozerala von oknom. Za dve hodiny som stihla vidieť rozkošné dievčatko, ktoré mi kývalo, západ slnka ako z gýčovej dovolenkovej pohľadnice, troch srncov a dva bažanty. Nadšene som vyvaľovala oči na všetku tú faunu v ruji a tešila sa, ako to v kaviarni poviem kamarátovi. No keď som sa pohľadom vrátila späť do vlaku, všetci sústredene pozerali na blikajúce obrazovky, ktoré na ich tvárach ožarovali tie pološialené prázdne výrazy digitálnych maniakov. Zdá sa mi veľmi smutné, že ľudia nevidia všetku tú neskutočnú krásu maličkostí, ktorá je okolo nich, radšej sa zatvárajú do šedých imaginárnych svetov.

Jedinými vecami, na ktorých mladým ľuďom v skutočnom svete záleží, sú nové modely mobilov, počítačov, poprípade nejaké to drahé oblečenie a zbytočnosti, ktoré ich vo virtuálnej realite robia populárnymi a žiadanými. Už nie je dôležité niečo tu po sebe zanechať, pretvárať svet okolo seba. Lepšie je predsa tráviť hodiny hraním facebookových hier, za ktoré si pre istotu ešte zaplatím. V roku 2070 ľudia nebudú na smrteľnej posteli hovoriť svojim vnúčatám: "Zanechávam vám tu tento dom, ktorý som postavil a tieto peniaze, ktoré som vám celý život šetril," ale "odkazujem vám farmu, tridsať kráv, štyridsaťpäť hektárov poľa a milión zlatých tehličiek. Nájdete to na mojom Facebooku."

Vo chvíli, keď človek, prinajhoršom dieťa, dostane do ruky nejakú obrazovku, zvyčajne stráca záujem o čokoľvek hodnotné a dôležité. Veď napríklad také vyučovanie v škole je príliš nudné, prečo by si potom deti radšej nepozerali videá o nových kauzách vo virtuálnom svete - kto koho oklamal, koho nahé fotky sa objavili na internete a ktorá si dala urobiť umelé prsia. Koho by predsa zaujímala nejaká druhá svetová vojna alebo komunizmus? Skúste sa napríklad opýtať priemerného deviataka, kto je to Masaryk. Pravdepodobne bude tipovať, že nejaký nový americký rapper. A my namiesto pokúšania sa o nejakú výchovu a vzdelávanie radšej rezignujeme a znížime nároky. Však čo, to je už proste taká generácia...

Aj ja patrím do generácie Z. Generácie otvorenej, liberálnej, oslobodenej od skoro všetkých tabu, ale zároveň pasívnej a odtrhnutej od skutočnosti. Snažím sa nebyť jedným z tých "zombíkov" kráčajúcich ako bez duše po ulici, tých, ktorí radšej narazia do lampy, ako keby mali zdvihnúť oči od mobilov. Keď namiesto notebooku vo vlaku vytiahnem Nabokovov román, ľudia mierne začudovane pokukujú, ak nedajbože vytiahnem štrikovanie, začnú si ťukať na čelo a fotia si ma a pravdepodobne píšu kamarátom, akú čudáčku videli. Ja sa však v takýchto chvíľach pýtam sama seba: Som šibnutá ja alebo oni?

Kam dál